Kobylnice (okres Svidník)

Kobylnice
obec
Štát	Slovensko
Kraj	Prešovský kraj
Okres	Svidník
Región	Zemplín
Nadmorská výška	209 m n. m.
Súradnice	49°05′30″S 21°32′33″V
Rozloha	10,42 km² (1 042 ha)
Obyvateľstvo	89 (31. 12. 2023)
Hustota	8,54 obyv./km²
Prvá pís. zmienka	1326
Starosta	Lukáš Juhás (nezávislý)
PSČ	087 01 (pošta Giraltovce)
ŠÚJ	519332
EČV (do r. 2022)	SK
Tel. predvoľba	+421-54
Poloha obce na Slovensku
Interaktívna mapa obce
Wikimedia Commons: Kobylnice, Svidník District
Webová stránka: obeckobylnice.sk
Mapový portál GKÚ: katastrálna mapa
Freemap Slovakia: mapa
OpenStreetMap: mapa
Portály, ktorých súčasťou je táto stránka:  Geografický portál  Slovenský portál

Kobylnice sú obec na Slovensku v okrese Svidník.

Symboly obce

Erb

V modrom štíte je na zvýšenej oblej pažiti, preloženej zlatým snopom obopätým strieborným šikmým kosákom so zlatou rukoväťou, kráčajúca zlatá striebrohrivá, striebrokopytá a striebrochvostá kobyla. Motívom erbu je poľnohospodársky námet z odtlačku obecnej pečate zo 40. rokov 19. storočia. Je to hovoriaci symbol. Erb bol prijatý obecným zastupiteľstvom 27. februára 2000 a je zapísaný v Heraldickom registri SR pod číslom HR: R-149/2000. Autormi erbu sú Leon Sokolovský, Sergej Pančák a Peter Kónya.

Vlajka

Vlajka obce pozostáva zo šiestich pozdĺžnych pruhov vo farbách 1/8 bielej, 1/8 žltej, 2/8 modrej, 1/8 bielej, 1/8 žltej a 2/8 zelenej. Vlajka má pomer strán 2 : 3 a ukončená je tromi cípmi, t. j. dvoma zastrihmi, siahajúcimi do tretiny jej listu.

Dejiny obce

Obdobie do prvej Československej republiky

Prvá zmienka o obci Kobylnice v doterajšej odbornej literatúre sa uvádza rok 1363. Ale vieme, že už v roku 1326 sa uvádza názov riečky Kobylnický potok, ktorý sa práve vytvoril z dvoch horných potôčikov vo vtedajších osadách Nižné Kobylnice a Vyšne Kobylnice. Potok dostal meno od uvedených osád a nie naopak. Ten sa po dvoch km vlieva do rieky Topľa. Preto si myslíme, že osady vznikli oveľa skôr. Kedy sa dve osady Nižné Kobylnice a Vyšné Kobylnice spojili, nie je známe, ale vieme, že v roku 1493 sa uvádzajú už len Kobylnice, pravda, s maďarským pomenovaním a napísaním, ktoré mali 7 zdanených domov (port) s pozemkami. Obec vtedy patrila do Čičvianskeho panstva a jej úlohou okrem iného bolo chrániť panstvo pred severným panstvom - makovickým. Odkiaľ sa vzalo pomenovanie osád nie je známe. Literatúra uvádza rôzne teórie o ich pomenovaní a napísaní v maďarčine, kým sa neustálilo súčasné slovenské pomenovanie a napísanie v roku 1928 ako Kobylnice. Ľudia ešte dlho, aj 30. rokoch minulého storočia, pomenovávali obec ako Kobulnice. Čo sa týka pomenovania, okrem už známych teórií pomenovaní obce mohlo vzniknúť aj od slova kobliny, t.j. kozy, ktorá sa používala a používa pri pílení dreva. Prví obyvatelia týchto osád boli drevorubači a pílili drevo.

Nevieme presne povedať, odkiaľ prišli prví ich obyvatelia, akej národnosti a vierovyznania boli, kto bol prvý šoltýs, richtár (súčasný starosta), ale bolo vtedy zvykom, že šoltýs, ktorého pán poveril, si vybral niekoľko rodín a s nimi potom zakladal jednotlivé osady, obce. Akého vierovyznania a národnosti bol on, takými boli aj poddaní. Myslíme si, že to boli Rusíni (Valasi), čiže ľudia pravoslávneho a po prijatí Užhorodskej únie roku 1646 gréckokatolíckeho vierovyznania. Obec sa pomerne rýchlo rozvíjala. Kým v roku 1715 obec mala 6 obývaných domov, tak v roku 1787 už mala 40 domov a 273 obyvateľov. V Úradnom lexikóne osád Uhorska z roku 1773 je naša obec uvedená ako čisto rusínska a pri náboženskom súpise obyvateľstva z roku 1806 sa uvádza ako gréckokatolícka s rusínskym jazykom kázní. V uvedenom roku už mala 233 gréckokatolíckych veriacich (53 manželských párov gréckokatolíckeho vierovyznania, jedno zmiešané s rímskokatolíckym partnerom). Žiaľ, neuvádza sa ani v jednom dokumente, že v obci žili svojho času Židia aj Cigáni, hoci zostali po nich konkrétne materiálne fakty. Židia mali na konci dediny pálenicu (konkrétne mená sa medzi ľuďmi nezachovali, ale múry a diery na skladovanie súdov vypáleného liehu v kopcoch, áno. Dlho sa to miesto nazývalo palenčáreň). Ešte pred II. svetovou vojnou sme sa tam my deti hrali. Dokonca priamo v dedine oproti terajšej cerkvi v záhrade, ktorú v 30.rokoch obhospodaroval Ján Krasnay st. boli to také otvory do brehu na skladovanie alkoholu. Cigáni zase mali v obci až dve dielne (šmikne), kde nielen ostrili lemeše, ale vyrábali aj jednoduché náradie pre poľnohospodárov. Jedna bola na hornom konci v Porube a druhá - nad posledným domom na konci dediny. Kedy sa vysťahovali z dediny prví aj druhí, nie je nikde zapísané. Totiž kronika v obci sa neviedla, ako aj v archívoch sa nezachovali konkrétne údaje. Viac ako pravdepodobne bolo to po prvej svetovej vojne, alebo počas prvých rokov jestvovania prvej Československej republiky. Nemáme údaje či Židia bývali v Kobylniciahch alebo v Giraltovciach, lebo sa nezachovalo žiadne obydlie. Najskôr , v Giraltovciach, kde bola pomerne veľká ich komunita. Cigáni sa prispôsobili miestnym obyvateľom a prijali aj ich vierovyznanie. Keď hovoríme o pálenici, stojí za zmienku, že v kobylnickom chotári a sice na polceste medzi Tarbajom a obcou Kobylnice bola vápenka. Pravda nie v právom zmysle slova, ale ľudia chodili tam si nakopať vápenec, ktorý využívali na bielenie domov. Ešte v 30. rokoch to robili. Keď vápenku otvorili v Margecanoch, prestali to robiť a na ložisko sa zabudlo. Zostalo po nej iba pomenovanie kopca Vápeník.

V rokoch 1787-1788 bola postavená na kopci murovaná cerkva a aj fara v strede obce. Skôr to urobili ako v okolitých a oveľa bohatších a početnejších obciach, ako vo Soboš, Fijaš, Ruský Kručov, Matiaška či Remeniny a pod. Postavili si aj školu. Bola to drevená jednotriedna škola, ktorá pozostávala z jednej budovy a mala dve miestnosti. V jednej býval učiteľ sám alebo aj s rodinou, v druhej sa učilo všetkých 5 a potom za I.ČSR 8 ročníkov naraz. Škola bola cirkevná, gréckokatolícka. Okrem školskej budovy podobne ako farár aj učiteľ mal v dedine pridelené pozemky, na ktorých pracoval sám, alebo mu pomáhali dedinčania, resp. ľudia mali povinnosť odpracovať určitý počet dní na ich pozemkoch, ako aj dodať drevo. Tak ako fara aj škola sa nachádzala uprostred dediny. Pri nich sa nachádzali aj ostatné hospodárske budovy: chliev, maštaľ, stodola, chovali prasce, kravy, hydinu a pod. T.č. na ich mieste stojí kultúrny dom, obecný úrad a nová cerkva. Vyučovacím jazykom do roku 1936 bol miestny hovorový jazyk rusínsky, miestni ľudia ho nazývali ruský a seba považovali za Rusnákov. Keď sa cirkevná škola roku 1936 stala štátnou, vyučovacím jazykom sa stal československý či neskôr slovenský jazyk, ktorý ani dospelí ľudia, ani deti nevedeli. Bol to pre nich cudzí jazyk. Fara asi tiež bola sprvu drevená (nová murovaná fara bola postavená až v roku 1926) a nevyhovujúca, lebo po roku - dvoch farár či učiteľ z dediny odišiel.

V roku 1853 do Kobylníc prišiel mladý kňaz Georgij Tóth s manželkou Cecíliou, ktorým sa tu narodil 18.3.1854 syn Alexej, ktorý sa neskôr tiež stal kňazom, dokonca profesorom teológie a riaditeľom Bohosloveckého gréckokatolíckeho seminára v Prešove. Na žiadosť našich krajanov z roku 1889, máme na mysli gréckokatolíkov z nášho kraja, Zakarpatska, ba aj západnej Halyče, žijúcich v USA , najmä v Pensylvanii, aby im poslalo dobrého kňaza, tak gréckokatolícke biskupstvo im vyhovelo a vyslalo do USA, konkrétne do Mineapolisu, práve o. Alexeja Tótha, kde našiel zúboženú a zadlženú cerkvu. Ale, žiaľ, náboženské a cirkevné úkony zakázal mu vykonávať rímskokatolícky biskup John Irský, lebo predtým bol ženatý (manželka a dieťa zomreli pri pôrode). Pracoval potom ako pekár. Ale svojho východoslovanského cirkevného (byzantského) obradu, presvedčenia a rodného jazyka sa nezriekol. Cestoval po gréckokatolíckych farnostiach v Amerike a prihováral sa našim krajanom v ich rodnom jazyku, vydával časopis Svetlo, ba dokonca aj knihu Kde hledaty pravdu, čo vyvolalo nevôľu u rímskokatolíckých biskupov na čele s arcibiskupom Irelandom (pôvodom Poliak), lebo tí vyžadovali, aby sa služby Božie a ostatné cirkevné obrady vykonávali v anglickom jazyku, resp. latinsky. Alexej Tóth požiadal najprv o pomoc biskupstvo v Prešove, ale to mu nepomohlo. Preto vo februári 1891 spolu s gréckokatolíckymi farníkmi na čele s Pavlom Pidaným poprosil o pomoc pravoslávneho biskupa v San Francisku Vladimira Sokolovského a ten ich podporil vo vykonávaní cirkevných obradov v rodnom jazyku. Aj vďaka úsiliu o.Alexeja Tótha prešlo k pravosláviu okolo 163 farností s viac ako 100.000 farníkmi. Boli medzi nimi nielen Rusnáci, ale aj Slováci, Lemkovia, ba aj Poliaci. Prácu o. Alexeja Tótha vysoko ocenila Posvätná stolica Ruskej pravoslávnej cerkvi, keď mu udelila najvyššie cirkevné vyznamenanie – mitru s ozdobami a ruský cár Nikolaj II. mu udelil Rád sv. Vladimíra a Rád sv. Anny. Pravoslávna cirkev v USA ho chcela zvoliť za biskupa, ale on pre vysoký vek a zlý zdravotný stav odmietol. Zomrel 24.apríla 1909 a je pochovaný Tichonskom monastieri v štáte Pensylvánia USA.

Za veľké zásluhy nielen v šírení pravoslávia v USA a u nás, ale aj za mnohé zázraky uzdravenia, Ruská pravoslávna cirkev USA 29.5.1994 ho kanonizovala za svätého ako Alexis z Wilkes-Barre. Jeho pozostatky sú uložené nielen v svätotichonskom monastieri, ale aj v pravoslávnom chráme Aleksandra Nevského v Prešove.

V Kobylniciach sa narodil v roku 1922 ďalší budúci gréckokatolícky kňaz, ktorý v USA vyštudoval za kňaza a kňazskú službu vykonával v rôznych farnostiach a na rôznych postoch v gréckokatolíckej cirkvi v USA, bol Juraj Billý, syn Andreja Billého. Bol to po o. A. Tóthovi najvyšší cirkevný hodnostár, tento raz gréckokatolíckej cirkvi v USA. Bol kňazom-protosyncellus-vikárom, nakoniec monsiňorom (Mons). Mons Juraj Billý zomrel v roku 2001 v mestečku Lindes štátu New Jersey, kde je aj pochovaný. K nim možno zaradiť ešte aj Máriu Čabalovú, ktorá tam vstúpila do radu sv.Vasilija Veľkého a prijala meno po zložení sľubu Vladimíra. Tá sa starala o arcibiskupa Štefana Kočiška, nášho krajana. Treba spomenúť aj kobylnického rodáka Michala Romana, st. a jeho syna Michala Romana, ktorí sa aktívne podieľali na duchovnom živote našich krajanov ako publicisti, novinári a organizátori rôznych podujatí, organizovaných gréckokatolíckou cirkvou v USA.

K vyššie uvedeným osobnostiam treba zaradiť Johna Chabalu (Ján Čabala), známeho amerického biochemika (aj keď sa už nenarodil v Kobylniciach, ale jeho otec Michal, áno), ktorý má za sebou niekoľko vedeckých objavov a patentov.

Obdobie prvej Československej republiky

Počas prvej Československej republiky sa sociálna situácia obyvateľov Kobylníc nijak nezlepšila, naďalej sa venovali iba poľnohospodárstvu a práci v lesoch. Mnohí naďalej odchádzali za prácou do USA, Kanady či Južnej Ameriky. Takmer z každého domu niekto odišiel za prácou za more. Len z domu Mikuláša Romana odišli za prácou do USA 4 chlapi a vrátil sa z nich iba Peter Roman. Tí, čo sa vrátili, postavili si už murované domy, pokryté plechom, resp. eternitom, kúpili kone, obliekali sa a chovali už po novom a deti posielali do meštianky. Pravda, nik z nich ju nedokončil. Ostatní obyvatelia sa im chceli vyrovnať, ale nikdy to nedosiahli. Zaujímavé je, že počas prvej ČSR v dedine nebola žiadna politická strana, hoci agitátori pred voľbami chodili a sľubovali hory-doly, ale nič neurobili. V dedine nebolo súcej cesty, ako aj cesty z Tarbaja do dediny, chodilo sa po potoku, resp. pri potoku, často po blate, z dvorov vytekala močovka a sliepky rozhadzovali hnoj po dvore. Farárom v 30. rokoch a neskôr bol Roman Jankevič, učiteľom Firtko, potom od roku 1937 Čech Antonín Tomek, po ňom Pavol Dadej. Počet obyvateľstva a ich náboženské zloženie sa veľmi nezmenilo. Žilo tak okolo 160-170 ľudí. Richtárom obce bol Juraj Čabala, kantorom a veliteľom dobrovoľného hasičského zboru Peter Roman, kurátormi cerkvi boli Peter Roman a Ján Krsnay st. ( Krasnajčin).

Obdobie Slovenského štátu

Počas Slovenského štátu sa počet obyvateľov pohyboval naďalej okolo 160-170. Farárom bol Roman Jankevič, učiteľom Pavol Dadej. Obaja bola členmi Hlinkovej gardy, dokonca nosili gardistickú uniformu. P. Dadej bol okresným veliteľom Hlinkovej mládeže, nás deti nútil zdraviť ľudí namiesto kresťanského „Sláva Isusu Christu", Na stráž!. Komisárom obce bol Andrej Čabala (Fedor). Bol to hnusný, negramotný človek. Nik nechcel prijať túto funkciu, tak on ju prijal. Bol hlad, lístkový systém a on to využíval. Za lístky na obuv, šaty, petrolej, mydlo s iné veci ľudia mu postavili dom. Kto neodrobil na dome, alebo nepriniesol nejaké potraviny, nedostal lístky. Osobne som to zažil, keď som potreboval lístky na topánky. Vtedy som chodil do Giraltoviec do meštianky a súrne som potreboval. Nejaké topánky. Počas II.svetovej vojny na východnom fronte bojoval Michal Vojček a Peter Krasnaj.

V dedine naďalej nebolo rádio, nechodili noviny, ľudia si iba ústne vymieňali správy. Počas Slovenského národného povstania sa v dedine občas objavili partizáni zo skupiny Čapajev. Tí sa zdržiavali sa majeri na Ostrej hore, ktorá sa nachádza medzi Laščikmi, Matiaškou a Ruskou Voľou. K ním sa pridali aj slovenskí vojaci, keď ich odzbrojila nemecká armáda. Ľudia im pomáhali nielen jedlom, ale aj dopravou zbraní a vojenského šatstva, keď ich odzbrojila nemecká armáda.

8.9.1944 prišli do dediny prvý raz nemeckí vojaci, aby pochytali partizánov a dezertovaných slovenských vojakov, ktorí sa zdržiavali v stodole Jána Čabalu,st. na konci dediny. V tom čase som bol na poli, Pod stráňou, s kravami a keď som zbadal Nemcov, kravy som nechal na poli a utekal s krikom do dediny, že Nemci idú. Ľudia presvedčili partizánov a vojakov, aby sa schovali v lese. To zachránilo dedinu pred vypálením. Tak neurobili v Matiaške a to ich stalo, že po krátkej prestrelke medzi partizánmi a Nemcami bolo vypálených niekoľko domov so všetkým, čo sa nachádzalo v maštaliach, chlievoch, stodolách a na dvore. Potom už Nemci častejšie prišli do našej dediny akože na oddych, alebo stavať frontovú líniu. Bývali po domoch a ľudia museli spávať v stodolách, maštaliach. Veliteľ býval na fare. Ale najhoršie bolo, keď v polovici novembra 1944 skoro ráno Nemci obsadili dedinu a prikázali ľuďom, aby do 10.00 hodiny prišli na koniec dediny, že môžu zobrať čo chcú, môžu naložiť na voz, alebo priviazať k vozu kravy, teľce a pod. V každom dome zostal jeden vojak, ktorý dohliadal, aby sa rozkaz splnil. Povedali: kto nepríde, toho zastrelia. Z každého dvora bolo počuť plač, nárek, jojkanie a pod. Ľudia nahádzali do voza to najnutnejšie: potraviny, šaty, periny. Občas bolo počuť streľbu, ale nikoho nezastrelili. Prišli všetci. Na konci dediny okrem veliteľa nemeckých vojakov, čakali aj komisár A. Čabala a farár R.Jankevič. Po spočítaní obyvateľov, deportovali nás pod konvojom na železničnú stanicu do Hanušoviec nad Topľou. Čo urobili po našom odchode komisár a farár, nevie sa. S nami nešli. Ľuďom nič nepovedali. Každý voz sprevádzal so zbraňou v ruke aspoň jeden vojak. Nesmeli sme sa rozprávať, zastaviť, aj keď bolo treba na potrebu. Nakoniec za veľkého hundrania za Ďurďošom nás zastavili, aby sme mohli vykonať potrebu. Všetci sme to kolektívne urobili pod dohľadom vojakov. Na stanicu sme prišli už za plnej tmy. Čakali sme asi hodinu. Potom nám povedali, že budeme nocovať na stanici, ale sme sa naň nepomestili, stali s v brehu až po cestu. V tom nešťastí sme mali aj veľké šťastie. Nemeckí vojaci nás totiž odovzdali do opatery miestnym hanušovským gardistom. Peter Roman, t.j. môj otec, sa poznal s niektorými gardistami a presvedčil ich, že v mestečku má známych, u ktorých prenocuje a ráno dobrovoľne s rodinou príde na stanicu. Keď to počuli ostatní obyvatelia, hneď sa pridali, že tiež majú rodinu alebo známych. Nakoniec gardisti pustili všetkých nás do mesta. Ale všetci v priebehu noci sme sa rozutekali do okolitých dedín, kde prežili v ťažkých nepredstaviteľných podmienkach(napríklad my sme spali celý čas v maštali spolu s kravami, dostali sme svrab, vši) až do príchodu sovietskych vojakov.

Obec Kobylnice sovietska armáda oslobodila 18. januára 1945. Deň pred tým sme sa vrátili domov, lebo maďarskí vojaci ešte predtým opustili dedinu. Obyvatelia našli všetko vyrabované, všetko živé zmizlo, pokradli alebo pozabíjali. Okrem školy a jej hospodárskych budov, ako aj hospodárskych budov farára, ostatné domy zostali celé. Školu ktosi podpálil a tá zhorela.

Obdobie od oslobodenia po súčasnosť

Po oslobodení sa život v dedine postupne normalizoval. Bol prídelový systém, začal fungovať čierny obchod. Nebolo petroleja, mydla, masla, mlieka, múky, obuvi, šatstva, ale aj dobytka a ostatnej hydiny. Občas sa objavili rôzne bandy, brali kone, kravy, znásilňovali ženy. Vznikli politické strany. V Kobylniciach bola založená demokratická strana (DS) a komunistická strana (KSS).

Prvým povojnovým richtárom bol Peter Roman, po voľbách 1946 Peter Barna, predstaviteľ DS, zhodou okolnosti sused Petra Romana. Bol to, žiaľ, tiež málo gramotný človek. Ten sa priženil z obce Miroľa a krátko pred vojnou ako otca rodiny som učil čítať a písať. Predsedom bol krátko, lebo predsedom sa opäť stal Peter Roman, ktorý túto funkciu vykonával viac ako 15 rokov, popritom aj člena Rady ONV, sudcu z ľudu, kurátora a kantora. Boli veľké problémy, lebo deti sa nemali kde učiť, škola zhorela, ako som uviedol vyššie. Učiteľ nemal, kde bývať Učilo sa v dome Jána Krasnaja (Krasnajčina) či Iľka Romana. Preto predseda MNV P. Roman kade chodil, tade hovoril o potrebe postaviť školu a vybudovať cestu do dediny. To sa aj stalo. Začala sa za jeho funkcionárčenia aj telefonizácia, elektrifikácia obce a budovanie vodovodu. Po vojne došlo k zmene vyučovacieho jazyka. Opäť sa začalo učiť po rusínsky asi 5 rokov. Prvým povojnovým učiteľom bol Orest Onuľak, rodom zo Zakarpatska. Bol to veľmi inteligentný a múdry učiteľ, ináč aj autor mnohých poviedok. Ďalšími učiteľmi boli: F.Halecký, A. Trebišovská, Korba, Homza, Kobák, J. Romanová, A. Mojsejevová. Škola zanikla 1.februára 1971. Od toho času deti začali navštevovať školu v Giraltovciach, kam ich vozil autobus.

Prvým povojnovým farárom bol O. Nižnik.

V roku 1950 na základe rozhodnutia vlády ČSR došlo zákazu gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku a rozhodnutia Soboru v Prešove z apríla 1950 sa začal prechod gréckokatolíckych veriacich na pravoslávie, ktorý podporoval štát a KSČ. Aj v Kobylniciach prevažná časť obyvateľov prešla na pravoslávie, hlavným dôvodom bolo, že pravoslávie ponechalo východný cirkevný obrad a staroslovienčinu. Prvými pravoslávnymi kňazmi boli dekan A. Bencin, po ňom Baranik, Želizňak a Lazár. Po roku 1968 sa opäť veriaci vrátili k gréckokatolíckemu vierovyznaniu, ale fara už prešla z Kobylníc do Giraltoviec.

V roku 1956 bolo v obci založené Jednotné roľnícke družstvo (JRD), jeho predsedom bol dlhé roky Ján Kačmár. Ľudia mali prácu, dobre zarábali, stavali nové domy, alebo opravovali, rekonštruovali staré domy, niektorí mladší chodili pracovať do nových podnikov v Giraltovciach či do Prešova. JRD malo tzv. pridruženú výrobu kde vyrábali kovové vráta a iné hospodárske potreby, ktoré dokonca na výstave v Brne získali cenu. Neskôr sa JRD stalo súčasťou veľkého JRD – agrokomplexu, ktoré pozostávalo asi z 10 malých JRD v povodí Topľa. Po roku 1990 sa družstvo rozpadlo, ľudia stratili prácu, začala sa nová emigrácia za prácou do Česka a za more.

Po roku 1948 vznikli nové podmienky aj pre nadobudnutie vysokoškolského vzdelania aj deťom v Kobylniciach. Mnohí sa pridali sa k Michalovi Romanovi (1930), ktorý dokončil nielen meštianku, ale aj učiteľskú akadémiu, potom vysokú školu a stal sa neskôr univerzitným profesorom, významným slavistom Slovenska, ktorého vedecké knihy nájdeme nielen v slovenských knižniciach, ale aj v USA, Kanade, Ruska, Ukrajiny, Poľska, Maďarska a inde. Jednu z nich venoval aj Kobylniciam. K tým významnejším patria: Ing.Ján Kačmár (1951-2005), generál slovenskej armády, ktorý po štúdiách v ČSSR absolvoval aj Akadémiu generálneho štábu v Moskve (1996-1997) a pracoval vo vedení Ministerstva obrany SR. Úspech Jána nasledovali jeho mladší bratia František a Peter, ktorí absolvovali VŠT v Bratislave a stali sa stavebnými inžiniermi. K ním sa pridal Juraj Billý (1955) , ktorý tiež skončil VŠT v Bratislave a pracuje v oblasti vodného hospodárstva, podobne jeho sestra Ing. Viera Billá je stavbárka. Túto stavebnícku tradíciu začal v Kobylniciach rozvíjať Ján Krasnay (1949), ktorý sa stal významným architektom- projektantom. Podľa jeho projektov boli postavené sídliská v Humennom, Snine, Užhorode, terminál letiska v v Košiciach, dokonca projektoval aj novú cerkvu v Kobylniciach. Uviedli sme len pár ľudí, ktorí si svojou prácou vydobyli uznanie doma aj v zahraničí. Sme si vedomí, že sme nevymenovali všetkých významných ľudí obce. Bol by to pomerne dlhý zoznam. Hodno ešte spomenúť Petra Romana (1926), ktorý síce vysokú školu neabsolvoval, ale svojou usilovnosťou dosiahol významné postavenie v politike. Bol podpredsedom výboru spotrebného družstva Jednota Bardejov. Aj jeho zásluhou v Kobylniciach stojí dnes v našej obci kultúrny dom. Bol dokonca predsedom OV KSS vo Svidníku.

Ak sa pozrieme na počet obyvateľov obce Kobylnice po roku 1945, tak ten sa pohyboval okolo čísla 150-160, vychádza nám, že počet vysokoškolsky a stredoškolsky vzdelaných ľudí je vysoký. Dnes dedina má 36 domov. Žiaľ, nie všetky sú obývané.

Kultúra a zaujímavosti

Pamiatky

• Gréckokatolícky kostol sv. Michala archanjela, jednoloďová neskorobaroková stavba s polkruhovým ukončením presbytéria a predstavanou vežou, z roku 1788. Predstavuje typický trojpriestorový typ chrámu projektovaného stavebnou kanceláriou kráľovskej komory. Interiér je zaklenutý pruskými klenbami a valenou klenbou. Nachádza sa tu baldachýnový oltár z doby vzniku chrámu a mladší ikonostas z roku 1892. Fasády chrámu sú členené pilastrami a polkruhovo ukončenými oknami. Nárožia majú dekoratívne zaoblenia. Veža je ukončená barokovou helmicou s laternou.

Osobnosti obce

Rodáci

• Ing. Ján Kačmár (* 1951 – † 2012), slovenský generál.

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Kobylnice (okres Svidník)

Zdroj

• Michal Roman. Kobylnice. Prešov 2006, 155 s.

Externé odkazy

• Oficiálny web